♥EMO poviedka ♥ 

 Lukáš,meno dieťaťa, ktoré chcelo byť iné. Chvělo byť aspoň trochu sám sebou, darilo sa mu to aspoň do tej doby, jako strefil JI. To ona mu zničila jeho šťastie a vlastne aj celý jeho život. Začneme však od začiatku:

Mal 15. V eň jeho narodenín u neho nastala veľká zmena. Nechcel byť jako věštci ostatní povrchní chalani, ktorých střetával denne. Preto sa zmenil. Rodičom sa to najskôr nepáčilo, no po čase si zvykli. So spoločnosťou to už bolo horšie, věštci si mysleli , že je gay, ale to len preto , že sa stal EMO KID…..

Tmavé hnedé vlasy mu padali do očí……mal namalované oči, ktoré len málokdy ukazoval, typické tričko a obtiahnuté nohavice…odznaky..opasky… a náramky zo šatiek. Dokončil to červenými conversami s modrými šňůrkami. Takto teraz vyzeral Lukáš. Nehanbil sa za svoje city. Bez problémov ich dával najavo a na nič sa nehral.. Potom strefil ju. Bol akurát na nejakej párty u kamaráda a ona sedela na gauči.. Pozerali sa jeden na druhého …. Prišiel k nej a mal pocit,akoby ju poznal už dlhé roky. Začali sa rozorávat ku koncu rozhovoru si vymenili icq a via to neriešili. na druhý deň, keď zapol pc a na icq sa mu zobrazila žiadosť o prijatie do kontaktov, až vtedy si na ňu znova spomenul.. Tie jej hluboké modré oči mal stále před sebou. Napísal jej , či by nemala záujem nikde s ním zájsť. Odpověď bola kladná.

Hneď doobeda ju videl na lavičke v parku,kde si čosi starostlivo zaznamenávala do červeného zošita. Prišiel za ňou a strávili spolu dlhé hodiny. Od toho dňa sa stretávali stále. Vždy na tom ostím miste v ten istý čas.Tak to šlo dva roky. Obidvaja mali 17.Jeden deň Lukáš opať šiel na ich miesto…no ona tam nebola.Volal jej raz,dvakrát.Bol zúfalý. Bál sa , či sa je niečo nestalo. V tom mu však zazvonil mobil.Bola to ona.Vravela mu ,že dnes nemôže prísť. Bolo to prvýkrát po dvoch rokoch……Keď zistil , že je v poriadku, tak sa s tým via nezaoberal.Šiel sa prejsť sám. Mal rád samotu,teda len dovtedy ,kým do jeho života nevstúpila ona.Kráčal kráčal až prišiel na kraj parku,vždy tam bolo ticho a kľud,no tentokrát začul až poctivý smiech.Šiel podľ hlasu a uvidel ju s Petrom, jeho najlepším kamarátom. Nerobil unáhlené závery,nevedel ,čo tam robia a možno to ani nechcel vedieť. Akonáhle začul svoje meno přikrčil sa za strom a počuval.Vedel, že to nie je správne ,ale musel. Dopredu sa obidvom ospravedlňoval. ,,Mám ho v hrsti..môžem ho ovládať jako chcem..chová sa jako malé decko.“ Ani nedopovedla a obava sa rozosmiali. Lukáš sa prudko otočil a vybehol z parku. Vedel kam pôjde. Do jedného blízkého opusteného domu . Sadol si do okna a zapálil si.

Sklamali ho obava. Ale prečo??? Čo takého strašného im obom spravil???

Nevedel…. Zahľadel sa do diaľky a potom pod seba. Neuvedomoval si, čo robí a stúpol si na rám. Chystal sa skočiť , ale na poslednú chvilu sa zarazil. Spomenul si na cigaretu v ruke a tak ju zahasil. Až potom mohol v klude skočiť. Rozpučil sa so všetkými,ktorých mal tak rád. So všetkými , ktorí ho vlastne celú tú dobu podvázali. Odrazil sa a skočil. Priamo před auto , ktore už nestačilo zabrzdiť.Bol na miste mrtvy.

Zomrzel tak mladý, mal len 17 a kvoli 2 ľuďom ,na ktorých sa spoliehal.Krásny chlapec,do ktorého by sme sa všetci zamilovali už tu nie je vinou tých divoch……

Death EMO Kid...

PREČO??

Kluk - Dnes jsem tě postrádal ve škole, kde jsi byla?

Děvče- Jo… musela jsem jít k doktorovi

Kluk - [Oh] Vážně? Ty?

Děvče - Nic zvláštního.. každoroční prohlídka

Kluk - [Oh]

Děvče - Tak… co jsme dnes dělali v matice?

Kluk - Nic ti neuteklo.. jen spoustu zápisků

Děvče - OK dobře

Kluk - Jo….

Děvče- Hej .. mám otázku..

Kluk - ok , Ptej se

Děvče- Jak moc mě miluješ?

Kluk - Víš že tě miluju víc než cokoliv!

Děvče - jo…

Kluk - Proč ses ptala?

Děvče- ….>mlčí<…….

Kluk - Je něco špatně?

Děvče- Ne, všechno je v pořádku

Kluk - Dobře

Děvče - Jak moc ti na mě zaleží?

Kluk- Chtěl bych ti dát celý svět v úderu srdce kdybych mohl..

Děvče- Chceš?

Kluk - Samozřejmě že ano! >povzdech< je něco špatně?

Děvče - Ne všechno je v pohodě

Kluk - Určitě?

Děvče- Ano

Kluk - Dobře.. já doufám

Děvče - Chtěl bys pro mě zemřít?

Kluk - Kdykoliv bych se pro tebe třeba zastřelil miláčku.

Děvče - Opravdu?

Kluk - Kdykoliv. Ale teď vážně , není něco špatně?

Děvče - Ne.. Já sem v pohodě, ty si v pohodě , my jsme v pohodě,
všechno je v pohodě.

Kluk - ….. ok

Děvče - Dobře.. musím jít uvidíme se zítra ve škole

Kluk - Dobře .. Ahoj.. MILUJU TĚ

Děvče - …. Taky tě miluju , pa

DALŠÍ DEN VE ŠKOLE

Kluk - Čau, neviděl si dneska mojí holku?

Kamarád - ne

Kluk - >povzdech<

Kamarád - Ani včera tu nebyla

Kluk - Já vím… Celou noc měla obsazeném telefon..

Kamarád - Hele vole tak víš jaký holky někdy jsou..

Kluk - jo.. ale ona ne

Kamarád - Nevím co ti mám ještě říct …

Kluk - Tak dobře.. Musím jít na Angličtinu , uvidíme se po škole

Kamarád - ok , já jdu na chemii (je tam psáno silence = věda…
nepodstatný)

TU NOC

crrr-

-crrr-

-crrr-

Děvče - Prosím?

Kluk - Ahoj

Děvče - [Oh] čau

Kluk - Ty jsi dnes nebyla ve škole?

Děvče - [Oh] Musela jsem jít na nějaký vyšetření

Kluk - Jsi nemocná?

Děvče - Hmm …. Musím jít, na druhé lince mi volá máma

Kluk - Počkám

Děvče - Může to trvat dlouho.. zavolám Ti později

Kluk - Dobře… Miluju Tě miláčku

>>Hodně dlouhá pauza<<

Děvče - (se slzou v oku) podívej, budeme se muset rozejít

Kluk - Cože???

Děvče - Je to to nejlepší co pro nás teď můžu udělat

Kluk - jo?

Děvče - Miluju tě

>>klik<< ((položení sluchátka))

DĚVČE NEBYLO VE ŠKOLE 3 TÝDNY A NEZVEDÁ TELEFONY

Kluk - Čau vole…

Kamarád - čau

Kluk - Co se stalo?

Kamarád - Nic.. hele mluvil si se svojí ex?

Kluk - ne

Kamarád - Takže si neslyšel?

Kluk - Neslyšel co?

Kamarád - Hmm , nevím jestli bych měl být ten co ti to řekne

Kluk - Vole! Co to kurva… MLUV!!!

Kamarád - [Oh] … zavolej sem 433-555-3468

Kluk - ok

PO ŠKOLE KLUK VOLÁ NA TO ČÍSLO

Hlas - Dobrý den, okresní nemocnice , sesterské oddělení

Kluk - [Oh] musel sem si splést číslo … Sháním svojí kamarádku

Hlas - Jaké se jmenuje pane?

((Kluk dává informace))

Hlas - Máte správné číslo, to děvče je jednou z našich pacientek

Kluk - Opravdu?? Co se stalo? Jak jí je?

Hlas - číslo jejího pokoje je 646 budova A , oddělení 3

Kluk - CO SE STALO?

Hlas - Prosím přijďte a můžete ji vidět

Kluk - POČKEJTE! NE!

-tůůůůůůt-

-tůůůůůůt-

KLUK JDE DO NEMOCNIC..DĚVČE LEŽÍ NA NEMOCNIČNÍ POSTELI

Kluk - Panebože! Jsi v pořádku?

Děvče - ……….

Kluk - Miláčku! Mluv se mnou!

Děvče - Já…

Kluk - Ty co? Ty CO?

Děvče - Mám rakovinu… a žiju na přístrojích

Kluk -…….. (strašně moc se rozpláče ) …….

Děvče - Dnes mi ty přístroje odpojí ….

Kluk - CO??

Děvče - Chtěla jsem ti to říct.. ale nemohla jsem

Kluk - Neřekla si mi to?!

Děvče -Nechtěla jsem ti ublížit

Kluk - Ty mi nikdy nemůžeš ublížit!

Děvče - Chtěla jsem jen vidět že cítíš to stejné co já .

Kluk - ??

Děvče - Miluju Tě víc než cokoliv! Chtěl bych ti dát celý svět
v úderu srdce kdybych mohl.. Kdykoliv bych se pro tebe třeba
zastřelil .

Kluk - ……

Děvče - Nebuď smutbý , miluju Tě a pořád tady budu s tebou

Kluk - Tak proč si se se mnou rozešla?

Sestřička - Mladý muži.. návštěvní hodiny jsou u konce

KLUK OPOUŠTÍ POKOJ..DĚVČE JE ODPOJENO OD PŘÍSTROJŮ A UMÍRÁ:Ale
co chlapec neví je proč mu děvče kladlo ty otázky, chtěla aby to
řekl na poslední chvíly, a rozešla se s ním jen proto že věděla
že jí zbývajé pouze 3 týdny.A myslela si že ho tím ušetří
trápení když se rozejdou než umře.

DALŠÍ DEN:Chlapec byl nalezen mrtvý se zbraní v ruce. VZKAZ ZNĚL
: Řekl jsem jí že bych se pro ni zastřelil …. Stejně jako ona
řekla že by pro mě zemřela…¨

Dievca sa spýtalo chlapca, ci si myslí, ze je pekná a on povedal nie...Spýtalo sa ho, ci by s nou chcel byt navzdy a on povedal nie...Potom sa ho spýtala, ci by plakal, keby odišla a on povedal nie...Pocula dost... Odchádza prec, slzy padajú dole jej tvárou a chlapec ju chytil za ruku a povedal...........nie si pekná,

si nádherná, nechcem byt s tebou navzdy, ja potrebujem byt s tebou navzdy a neplakal by som keby si odišla, zomrel by som.....thak to je asi to najkrajsie co moze xalan babe povedat...
Toto som vytvorila ked som sa rano zobudila a spomenula na jedneho kluka ale to s tou ziletkou neni naozaj...
Slnko svieti,no dazd mi slaha do tvare.Moye srdce splieta 5 sieti,drzia mi srdce pokope.Srdce mi bije ale vnutri nezijem.3 z piatich sieti su laska nenavist a sklamanie.Nenavidim vsetko o tebe preco som ta lubila?!Srdce si mi vytrhol a potom rozdupal.Siaham po ziletke no v tom si nieco poviem:ostali mi este 2 siete radost a stastie.Tak preco krv prelievat ved na svete je iny ktory ma beznadejne miluje.

Bolo to presne večer na Svätého Valentína, keď sa Roman rozhodol vyznať svojej najlepšej priateľke Silvii lásku. Veril v to, že aj ona jeho ľúbi. Kúpil jej krásnu kyticu plnú rozmanitých kvetov a zazvonil pri jej bránke. Otvorila mu práve ona. On jej podal kyticu a začal: "Silvi," začal Roman pomaly "sme kamaráti už veľmi dlho. Vždy sme sa jeden druhému otvorili a mohli sa jeden o toho druhého oprieť. Dnes sa ťa ale chcem spýtať niečo veľmi dôležité.

Nechceš so mnou chodiť?" Silvia sa na neho prekvapene pozrela a povedala mu: "Tie kvetiny sú naozaj nádherné, ale neviem, či by sme mohli spolu chodiť. Ja som k tebe nikdy nič viac ako kamarátstvo necítila a preto asi nie." "Aha." povedal Roman sklamane. Ani sa viac nesnažil o to ju presviedčať. Miesto toho sa rozlúčil a pobral sa na svoje obľúbené miesto - v parku. V noci tu bývalo krásne a keď bolo ešte vidieť na nebi všetky hviezdy, tak to úplne žiarilo. Vtom počul za sebou kroky. Otočil sa a za sebou uvidel Dušana. Vyzeralo to tak, že mal už v sebe aspoň promile alkoholu "Nazdar. Čo by si rád?" Tak som sa dopočul, že vkuse chodievaš za Ivanou a rozprávate sa o mne." "Sme len kamaráti a nemusíš sa ničoho obávať. Ja ti ju nechcem preberať." odpovedal mu Roman. Dušan však tieto slová nepočul. Miesto toho vytiahol spod bundy nôž a v podnapitom stave sa neho vrhol. Roman toto nečakal a tak sa stalo, že ho Dušan bodol rovno do brucha. Nôž následne vytiahol "To aby si vedel, že nechcem, aby si za ňou chodil. Potom odkráčal preč. Roman mal plné telo bolesti, ale vedel, že tu nemôže ostať. Musí ísť niekam, kde sa dočká pomoci. Domov to mal veľmi ďaleko. Rozhodol sa preto ísť znovu za Silviou. S veľkou námahou k nej dokríval pričom rukou sa pevne držal za brucho, aby aspoň trochu stlmil krvácanie. Zazvonil toho dňa už po druhý raz. Silvia mu opäť otvorila a keď si všimla, že jej najlepší kamarát je zranený a krváca strašne sa preľakla. Pozvala ho ďalej a položila ho na posteľ. Na ranu mu dala čistú namočenú utierku a potom zavolala sanitku. Povedali, že prídu čo najskôr. Romanovi sa stav vôbec nelepšil a Silvia sa dokonca strachovala, že horší. Roman nebol schopný normálne rozprávať. Zvládal iba šepkať a strašne ťažko sa mu dýchalo. Prešlo 10 minút a sanitka tu stále nebola. Roman vtedy povedal Silvii nakoľko cítil, že už umiera: "Vždy som ťa ľúbil láska moja. Bola si pre mňa všetkým." "Aj ja ťa ľúbim Romanko." povedala mu Silvia a na náznak svojich slov sa nahla k jeho perám a jedinýkrát v živote ho pobozkala. Hneď potom Roman vydýchol naposledy. Umrel jej priamo v náručí. Silvia nevedela čo má robiť. Bola strašne zúfalá, lebo si uvedomila, že už nikdy mu nepovie ako moc ho ľúbila. Nikdy mu to nevedela povedať a teraz sa to už ani nedozvie. A čo Dušan. Na druhý deň sa prebral a keď zistil čo sa stalo priznal sa na polícii a dostal doživotný trest. Silvia dodnes chodí na hrob Romanovi a vie, že aj keď sa ešte v živote ešte určite zaľúbi, už nikdy nebude ten človek taký ako bol práve Roman. Ten ju naozaj úprimne ľúbil a ona mu nevedela povedať, že aj ona jeho.

Nemala už prečo žiť a tak sa posadila na tmavé miesto ktore jej prinášalo odvahu a do ruky vzala nôž a zarezala si hlboko do zápästia. Neucítila žiadnu bolesť. Len krásny pocit že sa blíži koniec.

Sedela na stolične a po lícach jej stekali slzy. Cítila sa uplne sama a opustená. Vedela že ak by zomrela nikoho by to netrápilo a nikomu by nechýbala. Mala veľa problémov a nemala nikoho kto by jej pomohol. Nikoho o koho by sa mohla oprieť ked jej bolo najhoršie. Nikoho kto by ju vypočul, kto by jej dal príčinu prečo žiť.

Na ľavej ruke si rozviazala čiernu šatku ktorú nosila aby jej na zápästí nebolo vidno jazvi. Za každým ked už nevedela ako dalej zobrala si do ruky nožík a rezala si do zápästia. Pomáhalo jej to prekonať všetku tu bolesť. Lebo bolesť ktorú si spôsobovala aspoň na chvíľku prehlušila tu bolesť ktoru cítila vo vnútri..

Tak vzala do ruky nožík a vošla do kúpeľne. Do ruky si spravila veľmi hlboký zárez. No to jej už vôbec nepomáhalo. Otočila kohútikom a do umývadla nechala tiecť prúd vody. Oprela sa rukami o umývadlo a pozrela sa do zrkadla. Nevedela už ako dalej nepomahal jej už plač nepomáhalo jej už nič.... chcela s tým už konečne skončiť. Vyslobodiť sa s toho strašne utrpenia.. Nemala už prečo žiť a tak sa posadila na tmavé miesto ktore jej prinášalo odvahu a do ruky vzala nôž a zarezala si hlboko do zápästia. Neucítila žiadnu bolesť. Len krásny pocit že sa blíži koniec. Po ruke jej začala stekať krv. Problem však nastal za chvíľu. Krv sa pomali zastavovala a ona už nemala toľko síl aby sa zdvihla zo zeme. Iba ležala a čakala kým jej niekto nepomôže. Ale vedela že nikto nepríde. Boli to pre ňu hodiny strašnej beznádeje...

Všade bolo horko na zadusenie, iba na cintoríne bol nezviklý chlad popretkávaný žilkami bolesti. Za vysokou lipou v rohu cintorína bol hrob, ktorého náhrobok pútal poozornosť ludí, ktorý občas zašli na samý koniec cintorína s túžbou nájsť niečo zvláštneho. Z náhrobku vyžarovala krásna tvár mladej dievčiny, kde vyzerala byť veľmi šťastná. Jej úsmev bol taký krásny, akoby nepoznala nič krajšieho, než lásku a krásu. Pred hrobom stál chlapec a smutne sa díval na náhrobok s citátom: "Kde všade budeš, nájdeš ma vedľa seba!" Chlapcovi mohlo byť 18, možno o rok viac. Stál tam v tieni lipy, v rukách držal kyticu margariet.Hladil ich hlavičky. Na ruky mu chvíľami padali slzy.
Ja som stála kúsok od neho s trochou zvedavosti a veľkou dávkou bolesti som ho pozorovala. Stál tam už tri hodiny. ani jeden krát sa neotočil, nepozrel inam, len na tvár tej dievčiny. Pristúpila som bližšie, aby som mu videla do tváre. Nevidel ma. Možno by ani nevnímal, keby som ho oslovila. Bol veľmi pekný a mne sa zdalo, ze som krajšieho chlapca ani nevidela. Bolo divné, že taký chlapec teraz nie je na plavárni, kde by ho určite obletovalo mnoho dievčat, a že tu stojí a padajú mu z očí slzy. Keď som zazrela jeho ústa, videla som, ze sa s niekým rozpráva. Ale nikto tam nebol. Až po chvíli som si uvedomila, že tie slová patria niekomu, kto už večne spí. Boli to slová, pre to neobyčajne pekné dievča. Šepkal niečo, ale ja som mu nerozumela. Až po chvíli mu vzlyk zosilnil hlas: "Prečo si mi odišla?"
V tej chvíli by som sa bola najradšej vytratila, aby som nebola svedkom tej hroznej skutočnosti. Vtom položil na hrob kvety, utrel si oči a vtedy ma uvidel. Na chvíľu sa zastavil svojimi modrými očami na mne. Bol to pohľad zlý a krutý. Ale bolo zvláštne, že jeho hlas nebol vôbec taký. Spýtal sa ma: "Nepotrebuješ niečo?"
Nezmohla som sa na slovo. Opýtal sa znova, ale ja som sa rozplakala. Podišiel ku mne a povedal mi, aby som neplakala, že život je krutý. Chcela som sa ospravedlniť, ale nezmohla som sa na slovo. Doviedol ma k lavičke a požičal mi vreckovku. Utrela som si oci. Chcela som mu pomôcť v takej trapnej chvíli a konečne som vyhrkla: "Prepáč, nechcela som!" Povedal: "To nič " a začal rozprávať svoj príbeh.
"Volala sa Niki, vlastne Nikola ale všetci jej tak hovorili. Začali sme spolu chodiť na diskotéke. Páčila sa mi a tak som ju pozval tancovať. Potom som ju pozval na pohárik vína. Pripadala mi ako bohyňa krásy, ktorú mi poslal sám Boh. Na druhý deň sme boli spolu na plavárni, kde som ju prvý raz pobozkal. Potom prišlo veľa pekných dní. Chodili sme spolu von a po pol roku sme sa prvý krát milovali. Boli sme šťastný. Chodil som jej oproti ku škole a ona mne zasa k priemyslovke. Iba jeden raz sme sa pohádali, no netrvalo to dlho, ani pol hodiny a už sme boli uzmierení. Chodili sme na koncerty, na hory. Požičiavali sme si veci a chlapci a dievčatá nám začali hovoriť manželata."
Keď mi to Jirka, volaný Mike rozprával, bolo mi strašne do plaču. Nedokázala som udržať slzy, plakal i on. Kvitnúce lipy boli jediným svedkom nášho rozhovoru. Jeho oči vyjadrovali taký smútok a žiaľ, aký som dovtedy nevidela a nezažila. Bolo to hrozné, vidieť chlapca plakať.
"Keď mala 16 rokov, chodili sme spolu práve rok. Oslavovali sme to s kamarátmi na chate. Potom sme sa išli kúpať. Bolo to krásne, keď sme celý deň a celú noc mohli byť spolu a plánovať do budúcnosti. Ráno potom kamaráti odišli a ony zostali sami. Raňajky v tráve sa im zdali slávnostné. Cítili sa v tej chvíli najšťastnejší na svete.

Ked máš depresiu

...svoje trápenie
tak si uvedom jednu vec.... a to tu, že zomrieť môžeš kedykoľvek ale žiť iba teraz... máš nad životom jednu výhodu a to smrť...

Preži teda svoj život naplno.. existuju predsa krásne chvíle ktore si chceš navždy uchovať... a preto sa snaž aby bolo takýchto chvíľ čo najviac...

Nezabúdaj že po každej búrke vyjde slnko!!!